K najsilnejšiemu orkánu v Tatrách za minimálne 104 rokov neprišlo len tak pre nič za nič. Došlo doslova ku tragickej zhode jednak globálnych meteorologických podmienok, ale aj lokálnych podmienok daných špecifickou orografiou Tatier.

Už v počiatkoch inkriminovaného týždňa sa synoptická situácia v Európe začala správať podozrivo. Severná Európa bola poznačená rýchlym vznikom a postupom tlakových níži. Prvou z níží, ktorá prispela ku vzniku kalamity, vznikla západne od Islandu a neskôr sa presunula nad severnú Škandináviu. Po predchádzajúcom teplom počasí sa tak prvýkrát výrazne ochladilo v priestore Severného mora, severnej a strednej Európy. Začal tam prúdiť studený arktický vzduch.

Vo vodách severného Atlantiku a Severného mora preto došlo k stretu teplotne výrazne odlišných vzduchových hmôt. Pred príchodom "Škandinávskej" níže tam prúdil vzduch s teplotou 5 °C, po jej prechode s teplotou -2 °C, postupne až -4 °C. Tento výrazný teplotný rozdiel podnietil vznik ďalších dvoch níží (prvá nad Islandom), no najmä tej druhej, ktorá vznikla nad západným Nemeckom. Práve tá prešla ďalej južným Poľskom až sa usadila nad Bieloruskom. Táto níž bola priamo zodpovedná za vznik katastrofálnej tatranskej bóry.

Súbežne s tým, ako centrum níže prechádzalo súbežne s Vysokými Tatrami cez južné Poľsko, územím Slovenska prechádzal studený front, ktorý bol spojený so spomínanou tlakovou nížou. Tá sa postupne presunula nad západné Bielorusko. Níž (a zároveň orkán) dostala meno Alžbeta (práve 19.11. má Alžbeta meniny). Táto níž spôsobila nahromadenie studeného vzduchu na záveternej (severnej) strane Tatier, čím vznikol veľký rozdiel v tlaku vzduchu medzi severenou a južnou stranou Tatier. Tým sa vytvorila akoby "malá" tlaková výš na severe a "malá" tlaková níž na juhu. Medzi nimi došlo k extrémnemu zosilneniu vetra (vietor vanie z výše smerom do níže).

Kvôli silnému severozápadnému až severnému prúdeniu vplyvom tlakovej níže bol vzduch (vietor) vanúci od severu kolmo na Tatry nútený pri náraze na Tatry od severu vertikálne stúpať smerom cez hrebeň Tatier. Od padavého vetra by Tatry mohlo ochrániť bočné obtekanie, čo sa však nestalo a to pre silné severné prúdenie, špefickú orografiu Tatier (hory na bokoch Tatier bránia bočnému obtekaniu) a stabilnú vrstvu tesne nad hrebeňom Tatier.

Táto vrstva sa práve stala tým posledným "klincom do rakvy". Vrstva fungovala ako zátka alebo "strop", ktorá nepustila vietor ďalej do výšok. Práve naopak - táto vrstva tlačila vzduch ešte väčšmi nadol a od tejto vrstvy sa stúpajúci vzduch v podstate "odrazil" a gravitačne sa "prepadol" a zrýchlil na záveternej strane. Tam spôsobil extrémne zvýšenie rýchlosti vetra s ničivými účinkami. Výsledky pustošenia vetrom sú nám všetkým dobre známe. Tu sme ich rozoberali podrobnejšie: